Livigno trails live

Po dlhoročnom pátraní po najkrajších singltrailov a objavovaní stále krajších miest mi začali viaceré indície ukazovať jedným smerom: Stopy vedú do Livigna.
Počul som toho o tomto zabudnutom kúte sveta z rôznych strán, ale nakoniec mi najdôležitejším zdrojom informácií bol nemecký časopis Bikemagazin. V jednom zo starých čísel som našiel zaujímavý článok o tunajších podivných to aktivitách vo vzťahu k ešte podivnejšej činnosti: horskej cyklistike.

Livigno sa nachádza na severe Talianska na hraniciach so Švajčiarskom. Na východe hraničí s Ortlerskými Alpami na západe zase s Berninagruppe. Oblasť je prístupná od Bormia horskými priesmykmi alebo plateným tunelom zo Švajčiarska.

          Vo svete sú lokality, kde je bajkovanie obmedzené prísnymi pravidlami, (Príklady neuvádzam). Potom tu sú lokality celkom priaznivé, kde je až na malé výnimky takmer všetko dovolené (Dolomity), a čuduj sa svete dokonca existujú lokality, kde banda fanatikov občas aj niečo pre bikerov vybuduje. Ak vynecháme lokality za veľkou mlákou, tak som počul niečo o Walese (GB). Nepočítam samozrejme teraz bikeparky, kde sa budujú prevažne zjazdové trate a ich užívatelia sa vyvážajú hore lanovkou v plnej zbroji.

A teraz odrazu sa mi dostal do ruky článok, kde Uli Stanciu píše doslova:
          V Livignu na základe iniciatívy "zhora" plne podporovanej starostom a za pomoci dobrovoľníkov začali rok pred organizáciou Majstrovstiev sveta v MTB (2005) budovať sieť singltrailov. Starosta zakúpil na túto činnosť špeciálny minibager a chlapci sa pustili do práce. Využívajúc už existujúcu sieť turistických chodníčkov, tieto upravujú do podoby, vyhovujúcej aj horským cyklistom. Chodníčky sú upravované veľmi šetrne voči životnému prostrediu a veľký dôraz sa kladie na prevenciu proti erózii. Niektoré exponované časti dokonca dostanú betónové výstuže proti zosuvu pôdy.

Vďaka vzájomnej ohľaduplnosti si tu tieto dva tak odlišné živočíšne druhy nažívajú v mieri...

          Cieľom týchto aktivít je posilniť letnú návštevnosť v tomto už pomerne známom zimnom stredisku. Zabrániť by sa tak malo pretrvávajúcemu odlivu mladých ľudí z tejto bezcolnej zóny. Livigno je totiž už od Napoleónových čias oslobodené od platenia daní. Už vtedy sa takto pokúsila vrchnosť motivovať tunajších sedliakov, aby z tohto neúrodného a vysoko položeného kraja neodchádzali. V súčasnosti sa celá stratégia tejto oblasti vrhla na cestovný ruch. Hospodárska činnosť už zostala iba ako dekorácia krajiny.

Plánovatelia rozvoja si však našťastie uvedomujú, že z tej prírody tu musí aj niečo zostať, keď tu majú prísť turisti.

          A takto, plnému zvedavosti a po dlhšom plánovaní sa mi vyskytla šanca sa tu pozrieť. Passo Stelvio bolo zavreté, pre pád kamennej lavíny a tak som zvolil variantu cez Švajčiarsko. Vyrazil som ráno zo Suldenu a rozhodol sa nechať auto na Ofenpasse. Odtiaľto už vyrážam na bicykli, veď prečo by som sa trepal autom cez platený tunel, keď môžem ísť terénom na biku.

          Mojím plánom bolo po krátkom zjazde po asfalte vystúpať po štrkovej ceste na passo Gallo na Švajčiarsko - Talianskej hranici. Ako to už býva, v stúpaní som minul odbočku (nebola tam žiadna značka) a dostal som sa cestou - necestou o jedno sedlo vedľa. Nemohol som však byť nahnevaný na toto poblúdenie, pretože hore sa mi otvoril jedinečný výhľad na Val Mora - dolinu ktorou sa plánujem vrátiť.

          Potešil som sa určite netradičným fotkám a vrátil som sa na značkovanú trasu, teraz som už vedel, kde bola tá odbočka a rýchlo som dohnal stratu. Zaujímavosťou je , že chodníček na Švajčiarskej strane neznačený sa po prechode hranice zmenil na kvalitnú značku. Ocitol som sa v kraji trochu mimo hlavných turistických trás, pre peších sú to predsa len veľké vzdialenosti. Nestretol som ani človiečika a tak som si zjazd serpentínami vedúci miestami po "golfovej" trávičke ku priehradnému jazeru Lago di Livigno vychutnal.

Nenechávajte po sebe stopy! Zablokované brzdy nesvedčia o technickej zdatnosti jazdca a poškodzujú chodník...

          Chodníček pokračuje po ľavom brehu, s úžasnými výhľadmi na azúrové jazero. Chodník tu na jednom mieste poškodil veľký zosuv pôdy - podložie je totiž vlastne jedno veľké štrkovisko. Dolina sa rozširuje a ja pri prechode po starom kamennom moste zbadám na lúke rozloženú veľkú skupinu Talianov. Vyzerá to niečo ako školský výlet.

          Pokračujem ďalej borovicovým lesom až ku ďalšej priehrade: Lago di san Giacomo. Tadiaľto som prechádzal minulú jeseň pri prvom kontakte s týmito končinami. Po štrkovej ceste vedúcej popri brehu sa dostanem za chvíľu k ústiu doliny Val Alpisella. Tu sa zároveň napájam na trasu celoročne značeného MTB maratónu La pedaleda.

          Stúpam na najľahšom prevode peknými serpentínami do sedla Alpisella. Tu stretávam prvých bikerov a nie je ich zrovna málo. Zvyšuje sa aj hustota peších turistov a ja sa blížim ku Livignu (1816m.) Po zjazde do doliny prevažne štrkovou cestou sa dostanem ku jazeru. Tu už je takmer "hlava na hlave" a ja sa po pár kilometroch po asfaltovom chodníku vynorím z lesa na okraji Livigna. Vychutnávajúc výhľady mi zároveň naplno pracuje "plánovač" v mojej hlave. Sú dve hodiny popoludní a ja chcem využiť tento deň naplno.

Pokračovanie.

M.Bartoň