Livigno - Livigno - ronda extreme. - Vetroplach magazin

Livigno - ronda extreme.

08.09.2008
livigno-ronda-extreme-
Je ráno, niečo po deviatej a mne sa konečne podarilo napchať posledné tyčinky do batôžka a vyrážam od auta, ktoré parkuje na passo Stelvio (2757). Púšťam sa po asfaltových serpentínach k passo Umbrail. Mám už pár serpentín za sebou, keď vtom si zrazu uvedomím: sakra nemám pas! Zabudol som si ho v aute. Tak som si starostlivo balil veci: duše,nitovačku, páčky, lepenie, imbusy,šušťiačku,nejaký ten doping(veľmi dôležité), jedlo, foťák, peniaze, mapa a na pas som zabudol. Okruh, ktorý som si nad mapami a sprievodcami naplánoval, vedie totiž aj cez Švajčiarsko. Na jednom mieste ma čaká cestný hraničný prechod a tak zaškrípem brzdami aj zubami a výškové metre, ktoré som práve ľahúčko stratil použijem na rannú rozcvičku.

          Je mi jasné, že tých 25 minút mi večer bude chýbať, nehovoriac o tých takmer 200 výškových metroch naviac. Je však pekné počasie a ja mám po troch týždňoch konečne deň voľna a len tak ma hneď niečo nerozhádže. Okruh, čo som si naplánoval vyzerá dosť tvrdo a je mi jasné, že dnes budem atakovať večernú tmu. Preto som si pribalil nejaké to svetielko a to mi pomáha zachovať kľud.

Torri di Fraéle           Prvé kilometre vedú už po známom chodníčku z Umbrailpassu cez sedlo Bocchetta di Forcola a potom super zjazdom k Lago di Cancano. Odtiaľ si to namierim k priesmyku Torri di Fraéle. Táto túra bude už tretia v tomto lete, vedúca cez Livigno. Táto oblasť mi jednoducho učarovala. V sedle som stretol bradatého nemecky hovoriaceho bikera. Bol na dvojtýždňovom transalpe . Keď som videl ten jeho batoh, musel som sa zamyslieť nad mojimi podobnými plánmi. S takým batohom si tie traily veru moc nevychutná. "Ja idem z Trafoia a nocujem na chate vo Val Viola a kam si sa vybral ty?" spýtal sa. Ja som si predstavil mapu zapísanú v pamäti a prostodušne som spustil: zjazdujem k Lago di Cancano - Torri del Fraéle - Val Viola - Val di Campo - Forcela di Livigno - Livigno - Passo d Eira - Passo Foscagno - Torri del Fraéle - Passo Stelvio...tam mám auto.

mapka

          Keď som videl ako mu spadla sánka a zostal na mňa nemo civieť, najprv ma napadlo, čo som zase povedal zle? Ale vzápätí mi to došlo: Ono to asi nebude celkom s kostolným poriadkom, ten môj dnešný okruh. No popriali sme si všetko dobré, povedal som mu, že ešte sa možno stretneme, lebo v sedle Torri di Fraéle sa chystám najesť a pustil som sa do zjazdu. Bolo mi jasné, že musím byť dnes rýchly, ale malo to jeden háčik - mojim nohám to nebolo celkom povôli.

          Pri vežičke so super výhľadom som sa napchával pol hodiny, ale bradáč ma už nedobehol. Po pauze som si to namieril traverzom ponad Val di Dentro do Val Viola. Cítiac, že forma vyzerá ináč som zvolil rozumné tempo a pomaly som sa približoval ku Švajčiarskej hranici. Pred ňou som urobil ešte zopár fotiek, ale pohľad na hodinky ma moc nepotešil. Výhľady do Val di Campo som si moc nestihol vychutnať, rýchlo pár fotiek a poďme do zjazdu. Ten po krátkom úseku končil nezjazdným terénom a zvyšok som už musel po svojich.

Lago Saoseo           Zniesť asi dvesto výškových metrov ťažkým terénom ku Lago Viola mi dalo zabrať, bol to určite dnešný najťažší úsek. Pri jazere ma čakalo prekvapenie. Nový chodníček a úplne zjazdný, to som sa potešil a začal rýchlo zjazdovať dole. Nedá mi, nepovzdychnúť si. U nás by sa v takomto prípade na nezjazdnom chodníku objavil zákaz. Vo Švajčiarsku bol prácne a nákladne vybudovaný zjazdný chodníček pre cyklistov...
Zastávku pri Lago Saoseo som musel bohužiaľ vynechať. Aj so zachádzkou by ma to stálo cca jednu hodinu navyše a tak jedno z najkrajších jazier v Alpách si vyfotím až niekedy inokedy.

          Prechádzam okolo chaty s názvom Bikehotel, keďže tu nevedie žiadna asfaltka, tak, že by tým mysleli cyklistov? Pred chatou je veľká tabuľa s množstvom na retiazkach pripevnených kľúčov - na bicykel. Tak to som ešte nevidel. Taký som bol prekvapený, že som si to ani nevyfotil. Od "Hotela" to bol ešte pekný kus zjazdu po štrkovej ceste, kým som prišiel na hlavnú asfaltku, vedúcu smerom na Berninapass.

          Tu sa skončila prvá, terénna polovica dňa a začínam asfaltovať. Asi v dvoch tretinách stúpania na Berninapass odbočujem doprava smerom na Livigno. Hneď za odbočkou je Tal/švaj. hranica. Švajčiari sa sústredia na kolónu áut prichádzajúcich z bezcolnej zóny Livigna a ja prechádzam cez hranicu úplne nepovšimnutý. Nasleduje stúpanie do sedla Forcella di Livigno. Tam ma čaká nemilé prekvapenie: značka zákaz vjazdu pre cyklistov. Kôli tunelom sa musia cyklisti previezť mikrobusovou dopravou, ktorá premáva každú polhodinu. Val Viola Pod značkou je časový údaj: od 9 00 - 15 00 hod. Pozriem na hodinky - je pol štvrtej. Prechádzam opäť nepovšimnutý aj cez taliansku časť hranice a začínam zjazdovať. Tŕpnem, že čo to budú za strašné tunely. Prechádzam cez tri čiastočne osvetlené galérie a blížim sa k Livignu. Na ceste už nie je žiaden tunel a tak mi spadol kameň zo srdca. Problém je vyriešený a ja vchádzam do Livigna. Keby som mal dosť času, dal by sa ten zjazd absolvovať aj dolinou po chodníku viditeľnom z cesty, tým by sa ten zákaz vyriešil.

          Ja však mám naponáhlo. Musím sa dnes ešte dostať na passo Stelvio. V Livignu robím povinnú pauzu, dojem posledné zásoby, naberiem vodu, kúpim fľašku coly (chyba, mal som zobrať dve), a vyrážam na poslednú časť dnešného okruhu. Vyrážam asi o piatej a najprv ma čakajú už známe serpentíny na passo d Eira(2210), potom pokračujem asfalkou krátkym zjazdom a znovu začína stúpanie na passo Foscagno(2291). Tu prechádzam opäť cez hranicu, tentoraz medzi Talianskom a bezcolnou zónou Livigno. Kolóna pomaly prechádza cez hranicu a na otázku či majú niečo na preclenie všetci vodiči len krútia hlavou. Je to smiešne, všetci tam cestovali tie kilometre aby si dali zmrzlinu a teraz sa vracajú s prázdnymi kuframi naspäť? Trochu mi to pripomína situáciu na poľskej hranici pred rokmi, keď sme vozili namiesto rezervy 10 párov tenisiek...

Zapadajúce slnko, trail za passom Foscagno.           Kúsok za hranicou sa lúčim z asfaltom a pred tunelom odbočujem vľavo na turistický chodník. Pekným zjazdom sa napojím na traverz ktorým som išiel ráno. Prvý okruh z dnešnej osmičky je tak uzatvorený a ja po známej ceste valím čo to dá. Môj tieň sa predlžuje a tmu mám za pätami. Ešte ma čaká jeden neznámy úsek v teréne. Pekný štrkový chodníček od Lago di Cancano ku ceste z Bormia prefrčím ešte za vidna, ale v hustom borovicovom lese už začína byť šero. Už mi je jasné, prečo ho nebolo vidieť na Googlearth - koruny stromov sa nad cestičkou úplne dotýkajú.

          Konečne som na ceste. Stúpanie z Bormia som ešte nešiel, je to pre mňa neznáma časť dnešnej túry. "Shlahnem" si posledý zbytok bližšie nemenovaného povzbudzovača, zapijem ho poslednou vodou a vydávam sa znovu asfaltovať. Na prvej zatáčke ma čaká prekvapko: tabuľka hlási zatáčka číslo 39 a nadmorská výška 1500 metrov. To znamená, že ma čaká vyše 1200 v. m. na Stelvio. Je pol ôsmej a mne je jasné, že za vidna tam už nebudem...

Tieň sa predlžuje, tma mi dýcha na chrbát...

          Ako som sa tam hore dostal, by vydalo za samostatnú slohovú prácu. Na záver snáď len, že základným predpokladom pre návrat bola voda. Tú zázračnú tekutinu sa mi podarilo včas načapovať, podľa stavu tej rúrky pravdepodobne aj s vysokým obsahom minerálov a stopových prvkov...

          Mal som šťastie (alebo som s tým tak trochu aj počítal), že stúpanie na Stelvio nevedie v lese a že večer tam už nebude veľká premávka. Za zmienku určite stojí príhoda, ako ma predbehlo auto s tal. ŠPZ a zastalo na odpočívadle pred najdlhším z troch tunelov, ktoré som mal po ceste. Aj som si pomyslel: "Čo tam chce? Výhľady už v tom šere nenaobdivuje!" Hneď, ako som vošiel do tunela, začul som za sebou rev motora: "Idiot, to nemohol chvíľu počkať! pomyslel som si na adresu vodiča, ktorý ma predbehol, krátko nato zastal na odpočívadle a teraz sa za mnou rúti neosvetleným tunelom. Išiel som celkom nakraj, veľa som toho nevidel, malej baterke v batohu bolo dobre, ani som nemal čas ju vyťahovať. Auto sa priblížilo, čakal som, kedy ma predbehne, ale on spomalil a išiel za mnou. Až vtedy mi to došlo: "Pred tunelom zastal naschvál, aby mi posvietil na cestu..."


M.Bartoň

Fotky Livigno - ronda extreme.


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Livigno - ronda extreme.
miro kovacik (0903313784) - 24.10.2008
zober ma niekedy so sebou,určite si to viem vychutnať a bude nám veselšie som z brezna. ahoj

RE: Livigno - ronda extreme.
marians (marian.surnicin@gmail.com) - 22.02.2010
to je nadhera. to musi byt bajkerske nebo:) siel som velmi vela priesmykov v alpach na bajku na tazko. aj stelvio, forcola, bernina... vzdy ked som videl tie singlace v dolinach len z asfaltu, vzdy ma tam lakalo, no brasne vpredu, vzadu, sliky na kolesach a este daleko daleko domov na slovensko cez hory... neslo to. ale uz to musi prist. musim si spravit vyletik na tyzden do suldenu a okolia a pojazdit to nalahko. snad by si mi pomohol poradit trasy a tak.

RE: Livigno - ronda extreme.
martin 23.02.2010
Ešte pred letom by som chcel stihnúť premietanie na tému MTB. Sledujte všetci kalendár podujatí !

RE: Livigno - ronda extreme.
marians 23.02.2010
no zrejme bude v kezmarku co? ja som z he, ale tak dalo by sa snad. mozno by sme prisli aj viaceri. dufam, ze to neprehliadnem.

©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3302556